Haluzice

Stručná história Haluzického kostola
Podľa súpisu pamiatok na Slovensku , str. 388:
Zrúcaniny románskeho kostola. Kostol postavili okolo roku 1240. V 16. storočí predĺžili loď, pristavili sakristiu a okolo vybudovali pevnostný múr so strieľňami. Od roku 1810 je kostol opustený, dnes v ruinách. Ide o jednoloďový priestor s polkruhovitou konchovou apsidou bez víťazného oblúka, vybudovaný z lomového, riadkovo uloženého kamenného muriva. V západnej časti románskej lode sa nachádza pôvodný portál a otvory po trámoch drevenej empory. V predĺženej časti lode sa nachádzajú dve okná, jedno s gotickou kružbou. Neskoro gotická socha Madony z konca 15. storočia je od roku 1718 v katolíckom kostole v Beckove.
Z Kánonickej vizitácie nitrianskeho biskupa Jána VIII Gustíniho z roku 1766:
Haluzický kostol je celý murovaný, sanktuárium je prekryté kamennou klenbou, loď je prekrytá drevenou povalou. Zasvätený je Všetkým svätým. Požehnaný. Po Thökölyovskej vzbure (r. 1683) bol od odpadlíkov vytrhnutý a podľa katolíckeho rítu opäť posvätený. Je v ňom jediný oltár, privilegovaný, na ňom tabernákulum (jednoduchá stolárska práca), nad ním v prostriedku socha Bohorodičky s Jezuliatkom v náručí, po boku na doske maľované obrazy Panny Márie a sv. Jozefa, pestúna, nad nimi je obraz trpiaceho Pána. Oltárna menza je z kameňa, zariadenie na nej: plachty ozdobené, štyri svietniky, Božia muka, tabuľky s tichými modlitbami, portaticus (misál, omšová kniha?), ktorý konsekroval biskup gróf Ladislav Erdödy. Krstný prameň je v medenej nádobe, sväté oleje v trojdielnej buxe, uschované na dôstojnom mieste, pod dobrým závorom. Lampa uprostred svätyne síce stále visí, no zriedkakedy horí, niet oleja. Sakristia na strane evanjelia je murovaná, prekrytá, ale tesná. Je v nej skriňa pre zariadenie s dobrým zámkom a gravírovaná buxa na hostie. Vchod do kostola – vpredu je zámok, zboku sú na závoru. Pre spevákov je chór nad vchodom, so štvorregistrovým organom. Pre veriacich je drevená galéria, pozdĺž celej lode. Kazateľnica na strane epištoly je nízko, chatrná, neforemná. Nad svätyňou je vežička, pokrytá šindľom. Zvonica je oddelená od kostola, stojí pri vchode na cintorín. Sú v nej dva zvony, oba vo váhe štyroch centov, jeden má zvuk jasný, druhý tupý, pretože je prasknutý. Cintorín je celý ohradený múrom, nachádza sa na ňom drevená kostnica. Osobitné miesto pre nepokrstené nemluvňatá je vonku za cintorínom. Ozdobou kostola je obraz Najsvätejšej Trojice a Všetkých svätých.
Podľa poznámok vdp. farára Ľubomíra Stančeka:
Najstaršou stavebnou pamiatkou v Bošáckej doline je kostol v Haluziciach, na okraji štyridsať metrov hlbokej eróznej strže. Architektonické prvky prezrádzajú románsky sloh, trináste storočie. V šestnástom storočí bol kostol zväčšený predĺžením lode kostola. Vtedy bola pristavená aj sakristia a spevnený múr okolo kostola. Je to kostol jednoloďový s polkruhovitou konchou svätyne, vybudovaný z lomového kameňa v románskom slohu. V západnej časti lode bol pôvodný portál. Na predĺženej, zadnej časti lode sú zachované dve okná, jedno s kamennou, gotickou kružbou. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1797 mal kostol hlavný oltár a dva bočné oltáre. Relikvie siedmich mučeníkov boli siedmeho mája 1778 prenesené a uložené v kaplnke v Trenčianskych Bohuslaviciach. Ďalšími úpravami nadobudol kostol charakter gotický, avšak bez klenby, pretože mal drevený strop. Zvonica na okraji strže nahrádzala kostolnú vežu. Vo vežovej zvonici bol zvon z roku 1506. Obe boli chránené múrom zo strieľňami, keďže mali aj funkciu pevnosti. V roku 1968 boli na stavbe kostola prevedené čiastočné záchranné práce. Historické pramene uvádzajú, že v roku 1299 uhorské kráľovské vojsko dobilo od Matúša Čáka Trenčianskeho medzi iným aj Haluzický hrad, pod čím treba rozumieť spomenutý opevnený kostol. Vlastná obec Haluzice sa ako Villa Halhozycz a ako Possesio Halhwzycz spomínajú až v roku 1477, pričom boli súčasťou Beckovského panstva. Podľa I. Houdeka používali haluzický kostol v polovici 15. storočia aj bratríci, čo mu v podaní ľudu vyslúžilo epiteton „husitský“. Boli to českobratskí exulanti, ktorí po bitke na Bielej hore osídlili aj časť kopaníc bošáckej doliny, o čom svedčia aj názvy niektorých rodín: Kusendovci, Kulíkovci a iní … Podľa Jozefa Ľudovíta Hollubyho najskôr v rokoch 1545 – 1671 a potom v rokoch 1706- 1709 používali Haluzický kostol evanjelici. Kostol je kultúrna pamiatka. Haluzická farnosť je písomne doložená na súpise farností Nitrianskeho biskupstva z roku 1310 a v pápežských registroch od roku 1332. Po jej dočasnom zániku v šestnástom storočí bol kostol vrátený katolíkom a od roku 1690 bola aj haluzická farnosť úradne obnovená.