Trenčianske Bohuslavice

Kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Trenčianskych Bohuslaviciach

V obci, ktorej prvá písomná zmienka pochádza z roku 1208, sa nachádza kaplnka Nepoškvrneného počatia Panny Márie postavená v rokoch 1762 – 1763 v neskoro rokokovo-klasicistickom slohu ako časť kaštieľa grófa Františka Antona Erdődyho (1714 – 1796), generála cisárskej armády. ( Kaštieľ bol zbúraný v roku 1905. ) Kaštieľ začal gróf Erdődy stavať v roku 1759 aj s priľahlým parkom, ktorý bol unikátnym napodobením francúzskeho parku zámku vo Versailles. Pokiaľ ide o kaplnku, je to jednoloďová stavba s pôdorysom obdĺžnika ( Vonkajšie rozmery 13,8 x 24,5 m). Základný kameň bol položený 25. 05. 1762 a požehnaný biskupom Adamom Erdödym. Konsekrovaná bola o necelých devätnásť mesiacov neskôr – 08.12.1763 biskupom Antonom de Revay, sufragánom ostrihomského arcibiskupa. O pätnásť rokov neskôr, 07. mája 1778 sem boli prenesené relikvie svätých. Klasicistický vonkajší vzhľad kaplnky nie je v súlade s rokokovým interiérom, lebo vonkajšok bol viazaný na architektúru kaštieľa. Nad svätyňou je stavba poschodová a pôvodne mala funkciu bočného rizalitu (tal. risalto – výstupok) steny kaštieľa. Je členená nárožnými pilastrami a segmentovo zaoblenými oknami, ktoré majú trojhranný profilovaný frontón ( Je to štítový nástavec, ktorý má tvar trojuholníka alebo segmentu – zakrivené línie). Uprostred rizalitu sa nachádza reliéf s výjavom Panny Márie Kráľovnej, asi z konca 19. storočia. Ostatný priestor kaplnky bol začlenený do prízemného krídla niekdajšieho kaštieľa, ktoré malo vysokú manzardovú strechu. Vstupný portál s rokokovou kamennou kartušou a trojuholníkovým frontónom na konzolách má pôvodné železné tepané dvere.
Interiér tvorí kolmo rozšírená loď zakončená plytkou segmentovo uzavretou svätyňou. Uprostred lode je centrálny priestor umocnený plochou kupolou. Vo svätyni a nad východným oratóriom sa nachádzajú tzv. „české placky“ ( Je to časť guľovej plochy nachádzajúcej sa nad ľubovoľným pôdorysom). Na klenbách nad dverami a v lodi sú rokokové nástenné maľby od viedenského maliara a rytca Franza Antona Maulbertscha (1724 – 1796). Ako umelec v technike pravej fresky inšpirovaný benátskym maliarom Piazzettom a Giambattistom Tiepolom vytvoril fresky vo Viedni, Kalocsi, Kroměříži, Skalici, Bratislavskom primaciálnom paláci, a na iných miestach.
Celý interiér kaplnky je jednotne riešený a tvorí vzácny neporušený rokokový celok s dominujúcou úlohou nástenných malieb. Tieto sú rozmiestnené do menších i väčších oválnych plôch a orámované ornamentom, pracoval na nich Maulbertsch sám, bez pomocníkov. Na klenbe nad vstupnými dverami a na opačnej strane nad vchodom do panského oratória sú dve menšie oválne nástenné maľby v ružových rámcoch s motívom anjelikov, ktorí v rukách držia symboly, kvety a zvitok pergamenu s nápisom a maliarovým cenným podpisom: „Maulbertsch 1763 Pinx“. Práve nad vstupnými dverami je zdôraznená hlavná myšlienka kaplnky: „Nullus origine a Maria Rubigine laesam adstruat! Ultricem ne pignoris excitet iram. Hoc vis, hoc ratio, hoc sententia patrum explodit, mare, terra polusque reclamat“ – Nik nech neuráža Máriu dedičnou škvrnou, aby si tým neprivolal pomstivý hnev. Toto zakazuje moc, rozum, , toto zavrhuje mienka otcov, tomu odporuje more, zem i obloha.
Nad oratóriom je väčšia oválna maľba s motívom víťaznej Cirkvi, pripomínajúca v detailoch maliarsku prácu v Schwechate. Na plochej kupole hlavného priestoru lode je výjav Nanebovzatia Panny Márie, doplnený na pendatívoch postavami štyroch cirkevných otcov – sv. Gregorom Veľkým, Ambrózom, Hieronýmom a Augustínom. Na klenbu svätyne zasadil Maulbertsch figurálnu kompozíciu do rámca niekoľkokrát konkávne prehnutého s témou archy Zmluvy, Desatora a Evanjelia s víťazným Božím Baránkom Ježišom Kristom.
Citlivo spracovaný mramor a alabaster spolu s doplnkami z gypsu tvoria základ oltára a ďalšej plastickej výzdoby. Svätostánok zhotovil viedenský sochár J.G. Leitner.
Od Maulbertscha sú aj všetky tri oltárne obrazy: Nepoškvrnené Počatie Panny Márie, sv. František Assiský (Serafínsky) a sv. Anton Paduánsky, umiestnené na rokokových oltároch, ktoré sú pravdepodobne dielom Ľudovíta Godeho, významného bratislavského sochára a žiaka slávneho Rafaela Donnera, (prípadne aj Jozefa Sartoryho, viedenského sochára Johanna Georga Leitnera a maliara Andreja Zallingera).
Na menze oltára sv. Antona Paduánskeho je rokoková sklenená rakva s telom mučeníka sv. Adeodáta, nie ako sa mylne niekde uvádza Bohuslava. K týmto ostatkom vyšiel 22. 08. 2013 v časopise The Telegraph zaujímavý článok, v ktorom sa okrem iného uvádza, že išlo o kostru z rímskych katakomb, nachádzajúcich sa na na Coemeterium Iordanorum na Via Salaria, vykopaných v roku 1578, mylne považovaných za ostatky mučeníkov. Tieto boli bohato ozdobené. Zámerom tejto výzdoby bolo dať im výraz víťaznej Cirkvi, tak ako ju opisuje kniha Zjavenia. Následne v 17. a 18. stor. boli odvezené pre mnohé kostoly vo Švajčiarsku, Bavorsku i Rakúsku. Mohlo ísť aj o skutočné ostatky jedného z afrických mučeníkov, kde sa spolu s menom Adeodatus spomína aj meno Adauctus, ktorého ostatky sú na druhom bočnom oltári (comp. Acta sanctorum Maii).
Na menze oltára sv. Františka sa nachádzajú ostatky – relikvie svätých mučeníkov: vľavo sv. Deodatus, Konštantín, Viktorián, Mansvét, Desiderius, uprostred sv. Irenej, malé úlomky sv. Kríža; potom vpravo sv. Adauctus, Reparatus, Pius, Urban, Iluminatus, Verecundus.
S rokokovou vzletnou sochárskou výzdobou oltárov korešponduje aj kazateľnica, ktorá má na parapete štyri reliéfy so scénami zo života J. Krista, jedným z nich je aj Dvanásťročný Ježiš v chráme. Súhlasne s kazateľnicou, ale celkovo kompaktnejšie a v ornamentálnych formách detailnejšie je riešený organ, ktorý je svojím spôsobom umiestnenia jedinečný v rámci Slovenska. Postavil ho v roku 1763 chýrny viedenský výrobca organov Johann Hencke (1697 – 1766), ktorý dostal zaň tri kremnické dukáty, existuje aj dochovaná potvrdenka. Ide o nástroj zásuvkovej sústavy s mechanickou traktúrou, ktorý má na manuáli a pedáli osem registrov. Manuál má rozsah štyroch oktáv s krátkou veľkou oktávou, teda štyridsaťpäť tónov, pedál má dvanásť tónov na dvadsiatichdvoch klávesoch. Organová skriňa od Ľ. Godeho ozdobená tromi reliéfmi (na jednom z nich je sv. Cecília, patrónka hudby) je umiestnená na rohu svätyne, hrací stôl je v osobitnej miestnosti a s nástrojom ho spája tri metre dlhý tunel. Podnes sa z troch známych organov tohto typu v Hornom Rakúsku zachoval bez väčších zmien len organ vo Wilheringu z roku 1746. Pri generálnej oprave organa spojenej s konzerváciou, ktorú veľmi citlivo a dôkladne urobil staviteľ organov Pavol Baxa v roku 1973, bola vymenená spráchnivená traktúra a klaviatúra, pričom chromatické tóny vo veľkej oktáve boli nahradené spojkami. Kaplnka má mimoriadne cennú akustiku a konajú sa v nej aj organové koncerty. Nahrával tu aj známy komorný orchester Bohdana Varchala.
Dielo Ľudovíta Godeho pripomína aj bohaté rezbárske vybavenie trojdielneho širokého okna oratória s rokajmi ( fr. rocaille – mušlička, rokoko … ), postavami anjelikov a ružovými girlandami. Naturalistický motív jemnej rastlinnej úponky sa opakuje aj na spovednici s konkávnymi bočnými zamrežovanými stenami s rokajom. Úspornejšie sú riešené lavice s plochými rokajovými kartušami na prednej stene. Z oboch strán hlavného oltára sú na rokajových podstavcoch donnerovsky chápané sochy cherubínov, na centrálnom segmentovo zaoblenom frontóne je postava víťazného Krista. Medzi pilastrovými zväzkami diagonálneho piliera centrálneho priestoru sú na rokajových konzolách umiestnené súsošia ako pendanty (zavesené) a to sv. Ján Nepomucký, ktorý spovedá českú kráľovnú Žofiu Bavorskú ( druhú manželku kráľa Václava IV. ) a sv. Ján Almužník s miništrantom obdarúva žobráka. Svätyňa je od lode oddelená mramorovou ohradou – „šrankami“ a bohato zdobenou mrežou s rokajovými úponkami. Takisto aj v sakristii sa nachádza pôvodný, vzácny mobiliár. Posledná veľká oprava prebehla v rokoch 1985 – 1986 a v r. 2011.

……………………………………………………….

Trenčiansko-bohuslavická rímskokatolícka cirkevná obec s vďakou prijíma do daru od pani Márie Cecilie Fould-Springerovej bohuslavickú kaplnku s tými podmienkami, ktoré sú v darovacej zmluve uvedené a navždy sa zaväzuje, že bude kaplnku v dobrom stave udržovať a poskytovať tie dávky, ktoré dosiaľ bývalá majiteľka znášala… Pred zakľučením zhromaždenia predseda (vdp. Augustín Feitscher, farár) blahoželal rímskokatolíckym cirkevníkom bohuslavickým, že sa stali majiteľmi kaplnky, ktorej umelecké krásy povznášajú každého a trebárs vlastníctvo kaplnky ukladá na nich isté bremeno: môžu byť bezpeční, že prinášané obety Všemohúci so svojimi milosťami a požehnaním hojne im odmení… (dňa 12. 02. 1935)